Olamfora-Kollian Kolliar-3-BORIS VIGAŠ
KOLLIAN KOLLIAR
I.
Počul som hlasný tlkot svojho vlastného srdca.
Žijem!
Necítil som nijakú bolesť. Práve naopak, cítil som sa výborne. Podľa toho, čo si pamätám som mal byť zranený. Alebo čosi horšie?
Kde vlastne som?
Nicole!
Musím si usporiadať myšlienky. Pamätám si na súboj slombarskými vojakmi. Zdá sa to tak neuveriteľne dávno, tak neuveriteľne neskutočné. Ako sen. Chcem sa vôbec zobudiť?
Otvoril som oči. Pripadalo mi, že som celý zahalený vhustej bielej hmle.
Zrazu sa mi zazdalo, že vhlave počujem hlasy. Jeden znich bol výraznejší avolal moje meno.
„Kto si?“ opýtal som sa nahlas, aj keď mi bolo jasné, že som práve možno oslovil svoju halucináciu.
„Tobias,“ ozval sa zreteľný hlas za mnou. Prekvapene som sa otočil. Stál tam môj mŕtvy otec...
Zobudila som sa do krásneho slnečného dňa sdobrou náladou. Boli rána, keď som každý deň vstávala smyšlienkou na Tobiasa. Neuvedomila som si, ako mi bude strašne chýbať. Avšak, všetky teórie otom, že bolesť je po čase miernejšia sa opäť raz potvrdili. Nemyslím, že by som ho niekedy prestala milovať, ale musím sa zmieriť stým, že tu už nie je aon by si určite želal, aby som žila ďalej. Aby som neprestala ačosi so svojim životom spravila. Vtomto procese bol pre mňa Roger nesmiernou oporou. Samozrejme mi to najprv pripadalo zvláštne, až neskutočné. Ale zrazu som zistila, že ho vnímam úplne inak, ako som vdetstve vnímala svojho starého otca. Toto bol vlastne úplne iný človek, mladý, ambiciózny, láskavý anesmierne chápavý. Ačo je najdôležitejšie, stál pri mne vtedy, keď som najviac niekoho potrebovala. Milovala som ho? Nuž povedzme, že som ho mala rada, avšak ten cit bol čistý, úprimný aprechádzal celou mojou bytosťou.
Anakoniec sa stalo nevyhnutné.
Pozrela som sa na drevenú kolísku, kde sladko spal môj syn. Moje dieťa. Myšlienka, že som sa stala súčasťou zázraku zrodenia nového života sa mi stále ešte zdala neuveriteľná. Toto je tá skutočná výzva, to naozajstné dobrodružstvo.
Vyklonila som sa zokna azhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu. Pod oknom sme mali ovocný sad. Bude tu aj opäťdesiat rokov. Súsmevom som si spomenula na chvíle, keď si ma Roger priviedol na hrad. Všade som sa vyznala. Však som tu vyrastala. Preto som sa musela krotiť, aby si omne snáď nezačal myslieť, že mám nadprirodzené schopnosti.
Zrazu sa môj pohľad zaostril na dve postavy priateľsky debatujúce pri vstupnej bráne.
Apodvedome som sa striasla.
Muž, sktorým sa môj manžel bavil, bol Carl Dragon...
„Kto si?“ opýtal som sa. Táto bytosť, alebo možno prelud mohol mať podobu môjho otca, ale on to nebol. Tým som si bol absolútne istý. Existuje vôbec niečo také ako absolútna istota?
„Zvolil som si túto podobu, kvôli zjednodušenej komunikácii medzi nami,“ odvetila bytosť. Ale imitoval ho výborne. Nevedel som, ako je to možné, ale snáď si jeho podobu, gestá, zafarbenie hlasu vytiahol priamo zmojej pamäti.
„Kde som ačo sa tu vlastne deje?“ Výborne Tobias, už začínaš uvažovať logicky, to je dobré znamenie.
„Miesto, na ktorom sa nachádzať vy ľudia označujete ako portál amňa nazývate Kollian Kolliar. Nie že by niečo ztoho bolo akýmkoľvek spôsobom dôležité...“
To by odpovedalo hneď na niekoľko otázok, ale nie na tú najdôležitejšiu.
„Prečo tu som ačo sa stalo sNicole?“
Usmial sa typickým láskavým spôsobom môjho otca.
„Jedna časť tvojej lineárnej existencie vo svete ľudských bytostí skončila. A ona musela naplniť svoj osud, pretože takýto je chod vecí...“
Cítil som sa všelijako inak, len nie na konci svojej existencie. Ato zahmlievanie okolo Nicole sa mi tiež nepozdávalo. Nemôže sa preboha vyjadrovať jasnejšie?
„Aký je jej osud?“ spýtal som sa.
„Z tvojho pohľadu je vminulosti, aj keď na tomto mieste nemá čas nijaký význam.“
Ačo tu význam má?
„Chcel by som byť sňou...“ vyjadril som absolútne priamočiarym spôsobom to, čo mi prebiehalo hlavou od momentu, čo som precitol.
„Tobias, zachránil som ti život, vyliečil ťa zo zranení, ktoré by boli pre iných smrteľné. Mám aj tú moc dostať ťa znova do sveta ľudí. Môžeš byť sňou, avšak najprv musíš čosi pre mňa urobiť.“
Počkať! Čosi mi tu nesedí.
Odkedy potrebujú všemocné bytosti vyjednávať sľuďmi?
„Keby si Carla bližšie spoznala, zistila by si, že má aj svoje kladné stránky,“ vravel Roger sediac so mnou na kožušinách pred našim krbom, popíjajúc červené víno. Plamene sa odrážali od jeho tváre aja som vnej videla absolútnu duševnú vyrovnanosť. Tohto človeka snáď nič nerozhádže. Za ten rok a pol, čo sme spolu na mňa vživote ani raz nezvýšil hlas. Možno aj preto ma to knemu tak priťahovalo. Bol akousi oázou pokoja uprostred tohto divokého sveta, uprostred môjho vnútorného nepokoja. Oprela som sa oňho amala chuť mu veriť. Nie, že by som bola presvedčená, že Carl Dragon musí byť ako jeho syn, ibaže tie jeho oči... Podľa nich poznáte základnú povahu človeka vpriebehu pár okamžikov. Mal presne také isté oči ako Luis Dragon aja som mu nedôverovala. Preto mi akékoľvek jeho návštevy unás boli krajne proti srsti.
„Ale ak chceš, už sním vživote neprehovorím ani slovo,“ povedal Roger naoko teatrálne asamozrejme to nemyslel vážne. Len nadľahčoval situáciu.
„Vravel si, že máte dôležité obchodné vzťahy, to by si sa ich len tak vzdal?“ podpichla som ho.
„Ale kdeže,“ mávol rukou „ale môžeme si dopisovať.“
Kdesi vdiaľke sa ozval impulz, ktorý mi na chvíľu zastavil srdce. Presne tento druh humoru som milovala na Tobiasovi...Kedysi...
Chytila som Rogera pevnejšie za ruku azahľadela sa do plápolajúcich plameňov...
„Cisár musí zomrieť scelou rodinou!“ povedal rozhodne Carl Dragon ana potvrdenie svojich slov buchol päsťou do masívneho dubového stola. Jeho spoločníci, ktorí sedeli oproti nemu iba mlčky prikývli. Čo začalo pred pár mesiacmi ako neformálne stretnutie niekoľkých nespokojných šľachticov, vyústilo vzaloženie konšpiratívneho spolku, ktorý mal za cieľ prevrat vkrajine.
„Musíme si nájsť vhodnú príležitosť,“ rozvíjal myšlienku svojho spoločníka Harlan DeMorrissey, lord zHatúrskeho segmentu. Jeho pridanie sa ku skupine bolo čisto praktické. Videlo sa mu, že cisár ich vydiera nehoráznymi daňami.
„Taktiež sa musíme dohodnúť na tom, kto preberie vládu vkrajine,“ plánoval odvážne dopredu Ian Gor, povahou skôr dobrodruh, ktorého názory sa však dali formovať ako hrnčiarska hlina.
„Páni, upokojte sa,“ ozval sa posledný člen skupiny vikomt Erich Baal. Mal tie najvyššie politické ambície aneštítil sa nijakých prostriedkov na ich dosiahnutie. Osobne nedôveroval nikomu vmiestnosti, avšak keď zacítil príležitosť, ihneď sa jej chopil. Atoto bola jeho šanca...
„Myslím, že možnosť na vykonanie nášho plánu sa nám ponúka celkom sama,“ pokračoval už pomerne vyrovnaným hlasom Dragon.
„Teraz mi nie je celkom jasné, kam mierite,“ pozrel na neho zvedavo Gor.
„Roger de Boar usporadúva oniekoľko dní veľkú slávnosť pri príležitosti narodenia svojho dediča,“ vysvetľoval Carl Dragon „viete, že sú spanovníkom veľmi dobrí priatelia. Cisár už prisľúbil, že príde aj so svojou ženou advomi synmi. Tam uskutočníme náš plán...“
„Chcem, aby si pre mňa ukradol Srdce Amberu.“
To snáď nie je pravda. Zažil som silný pocit deja vu… Takto nejako sa to predsa všetko začalo.
„Nerád ti beriem ilúzie,“ odvetil som. Keďže mal podobu môjho otca, akosi prirodzene som mu tykal. „ale túto prácičku som už raz vykonal a ten klenot má Nicole.“
Aspoň mala, keď sme sa videli naposledy.
„Srdce Amberu, ktoré má ona existuje samostatne vo svojej vlastnej časovej línii. Ja však chcem jeho staršiu verziu.“
„Počkaj,“ zastavil som ho „je možné aby jedna a tá istá vec existovala dvakrát?“
„Existuje nespočetne mnohokrát, vkaždej sekunde. Každý moment včase je samostatný vesmír a ten klenot je vkaždom znich obsiahnutý.“
Na filozofické diskusie ohľadom tejto témy som však momentálne nemal chuť. Chcel som, aby prešiel rovno kveci.
„Dobre, takže kde ho mám ukradnúť a prečo?“
Už som bol zase vo svojej koži. Bral som to jednoducho ako ďalšiu prácičku, avšak tento krát som o tom chcel vedieť viac.
„Z tvojho pohľadu sa nachádza v Alfanii tristo rokov vminulosti. Čo však nie je problém, čas pre mňa nie je nijakou prekážkou. Avšak moja podstata mi nedovoľuje opustiť portál a ten rubín nutne potrebujem.“
„Prečo?“
„Bol vyrobený len za jediným účelom, aby ma zničil a je veľmi pravdepodobné, že sa tak stane, ak ho neodstrániš zurčitého konkrétneho miesta vurčitom čase.“
„Dobre, povedzme, že ho pre teba získam. Čo za to?“
„Otvorím pre teba portál včase, kde žije Nicole a ty budeš voľný. Zvyšok je na tebe.“
Nevedel som, či mu môžem úplne dôverovať, avšak ponúkal mi to, po čom som najviac túžil. Aj keby som chcel, túto ponuku som nemohol odmietnuť.
„Súhlasím,“ ozval som sa „a teraz môžeš začať spodrobnosťami…“
Príprava oslavy pre najvýznamnejšie šľachtické rodiny vcisárstve je výzva. Samozrejme na to sRogerom máme odborníkov, ale rozhodla som sa osobne na všetko dohliadnuť. Do úvahy pripadal len veľký spoločenský salón, pretože je prepojený aj sterasou aje doň pomerne ľahký prístup zkuchyne. Práve som kontrolovala kvetinovú výzdobu, zatiaľ čo sa mi popod nohy motal náš pes, keď ma napadlo, že niečo tu nie je správne... Farby, všetky sú studené. Chýba tu červená, oranžová ažltá. Ihneď som sa rozhodla vyhľadať hlavného dekoratéra adať túto vec do poriadku.
Vyšla som na terasu. Napriek tomu, že bola jar, bol jeden ztých uplakaných chladnejších dní. Drobné kvapky dažďa mi padali na tvár. Bolo to celkom príjemné. Vdeň oslavy by malo byť podľa hlavného astrológa pekne, avšak nie som si istá, či sa mám na to spoliehať... Rozhodla som sa zobrať si na seba niečo teplejšie.
Vyšla som hore schodmi do svojej izby, otvorila dvere aostala vnich prekvapene stáť. Nelly, opatrovateľka nášho syna, práve nožom páčila moju klenotnicu.
Okamžite som tromi skokmi bola pri kolíske. Dien sa vspánku mierne usmieval.
Vydýchla som si.
Nelly však už stála nado mnou ssnožom pripraveným na útok.
Zaútočila.
Uhla som vposlednej chvíli, napriek tomu mi rozpárala tuniku od rukávu, takmer až po opasok.
Bola prekliate rýchla.
„Prečo?“ spýtala som sa.
Skôr ako stihla odpovedať, ak to mala vúmysle, som viedla pravou päsťou falošný výpad, ktorému pomerne ľahko, aj keď sprekvapením vočiach, uhla. Týmto manévrom som sa však dostala až tesne ku nej, dotočila som oblúk azvrtla sa tak asi o 180 stupňov. Priamo zotočky inkasovala úder môjho ľavého lakťa do žalúdka.
Sila úderu ju prehla vo dvoje, ale nôž nepustila.
Iste bola prekvapená, ale vari čakala, že utečiem? Vmiestnosti bol môj syn aona mala nôž.
Druhý útok som jej už urobiť nedovolila.
Ľavou rukou som jej pevne zovrela pravačku, kde mala nôž. Som ľaváčka, takže nemala šancu sa ztoho zovretia dostať apravou som jej sekla do krku.
Rýchlo aefektne.
Zvrátila sa dozadu, padla na zem akonečne pustila nôž. Okamžite som ho mala vruke aza pár sekúnd ho mala priložený ku krku.
Iste, možno si pomyslíte, že som sa správala veľmi chladnokrvne, ale ak pominieme fakt, že ma napadla, zverila som jej opatrovanie svojho dieťaťa. Roger tvrdil, že vyrastala na hrade, nemala predsa dôvod nás zradiť.
„Takže ešte raz, prečo? Akto ťa najal?“ opakovala som otázku. Možno si len chcela zobrať šperky, mala som tam naozaj hodnotné kúsky, ale akosi neverím, že jednoduché dievča ako ona by vedela ako ich speňažiť. Skôr to vyzeralo, že jej niekto zaplatil.
„Nič vám nepoviem,“ odvetila vzdorne azočí jej doslova sršali iskry.
Myslím, že predstava, že ma chcela okradnúť ma nehnevala do tej miery, ako ma rozčuľovalo vedomie, že som jej zverila do opatery nášho syna. Vykrútila som jej ruku za chrbát asnožom stále priloženým kjej krku som ju donútila vstať. Nemala som chuť sa sňou zahadzovať.
„Pár dní strávených vtmavej vlhkej väzenskej cele skrysami ti rozviaže jazyk,“ povedala som ľahostajne adrgla do nej, nech sa pohne smerom kdverám...
„Dám vám zaň tisíc strieborných florénov,“ povedal takmer až ľahostajne zlatník držiac vruke pečatný prsteň môjho otca. Očividne mal omnoho väčšiu cenu, avšak ja som na svoju výpravu potreboval hotovosť. Akde som ju mal zobrať? Také prízemné veci ako peniaze transcendentálne bytosti typu Kollian Kolliar nezaujímajú. Samozrejme, že mi bolo za tým prsteňom smutno, ale človek si občas musí stanoviť priority. Vtomto prípade to bola Nicole ajediná cesta, ktorá knej viedla bola cez získanie Srdca Amberu, takže som tú stratu zase až tak neľutoval...
Potreboval som si nakúpiť zásoby ašpeciálne vybavenie. Čakal ma náročný výlet, aj keď niekomu by to mohlo pripadať idylické. Ak by ste si mysleli, že rubín sa nachádza vmeste Amber, musím vás ztoho omylu vyviesť. Vtomto období ana tejto strane portálu je vysoko vneďalekých Nebeských horách vChráme večného osvietenia. Samozrejme je dobre strážený, ale stým si budem lámať hlavu až keď tam dorazím. Preto som sa teraz nachádzal vmalom prímorskom mestečku Darnak, poslednej väčšej ľudskej osade na ceste khorskému masívu.
Na noc som sa ubytoval vmalom nenápadnom hostinci súmyslom na druhý deň vyraziť. Nechcel som vzbudzovať príliš veľa nežiaducej pozornosti...
Večer som sa ešte pri mesačnom svetle išiel prejsť kprístavu. Len tak si posedieť pri vode apopremýšľať. Ostrý nočný vzduch sa miesil zpachom surových rýb, ktoré spracúvali rybári neďaleko odtiaľto súmyslom ich ráno predať na trhu. Napriek tomu, že som túto štvrť mesta nepovažoval práve za bezpečnú, všade bolo relatívne ticho, iba...
Spozornel som...
To čo som začul bolo volanie opomoc. Ženský hlas, ktorý sa miešal sniekoľkými mužskými občasnými výkrikmi. Poobzeral som sa okolo seba, okenice na domoch boli pozatvárané, miestni obyvatelia sa zrejme naučili do ničoho nemiešať. Uvažoval som len niekoľko sekúnd apotom sa rozbehol za hlasmi...
Boli štyria. Typickí svalovci, ktorých by si človek najal na vykladanie ťažkého nákladu vprístave. Boli ozbrojení námorníckymi nožmi akrátkymi šabľami. Vslabom svetle pouličnej olejovej lampy som zazrel ženu, ktorú už zahnali do kúta. Mala tmavé dlhé vlasy apravý rukáv šiat úplne odtrhnutý. Ustupovala držiac pred sebou dýku... Mali ju vpasci avedeli otom.
Vytiahol som katanu.
„Chlapci, myslím, že dáma ovašu spoločnosť nestojí,“ zaznel môj hlas do noci. Samozrejme som sa tak pripravil omoment prekvapenia, ale jednoducho som si nemohol pomôcť... Musel som to povedať.
Vmomente ako sa otáčali zmojej ľavačky vyletel nôž azrazil chlapa, ktorý stál pri mne najbližšie. Trafil som ho presne do krku. Za chvíľu som už čelil trom súperom naraz. Neboli to nijakí amatéri, očividne už mali za sebou zopár bitiek na ostrie čepelí. Vprítmí som ich počul ťažko oddychovať. Jednému sa podarilo dostať za mňa. Opísal som veľký oblúk, aby som si dostal súperov vpredu viac od tela avposlednej chvíli inštinktívne odrazil útok zozadu. To, že moja katana sa zaborila do tela útočníka bola náhoda. Rýchlym pohybom som ju vytiahol aodrazil zákerný sek vedený zhora. Druhý muž po mne hodil nôž. Kryjúc útoky jeho kumpána som už nestačil uhnúť. Akoby zázrakom však čepeľ skĺzla po hrubom opasku zopracovanej kože. Kúpil som si ho dnes ráno, bola to dobrá investícia. Avšak stratil som rovnováhu adorážajúcemu útočníkovi sa podarilo vyraziť mi oceľovou ranou katanu zruky. Zazvonila pri dopade na kamenné mačacie hlavy. Urobil som jedinú vec, čo ma napadla. Skočil som naňho. Ako sme padali na zem začul som výkrik. Kútikom oka som zahliadol, že žena, ktorú si chlapi prestali všímať bodla odzadu štvrtého útočníka. Posledný súper však bol evidentne nad moje sily. Svet striedavo menil farby, pričom dominovala červená ažltá. Jeho päste mi systematicky udierali do brucha. Podarilo sa mi zasiahnuť kolenom aodvaliť od seba trochu ďalej. Vytiahol som zčižmy dýku, skôr ako sa na mňa vzúrivosti opäť vrhol. Takmer som ju neudržal vruke, našťastie sa oňu doslova napichol sám. Zvalil sa tesne vedľa mňa, zasiahol som ho priamo do srdca. Muž, ktorého zasiahla žena do chrbta sa ešte na zemi hýbal, ale očividne už nepredstavoval nijaké nebezpečenstvo. Chrčal avypľuval krv...
Myslím, že som na chvíľu stratil vedomie...
Akoby zdiaľky som počul melodický ženský hlas. Otvoril som oči. Skláňala sa tesne nado mnou ajej dlhé rozpustené vlasy ma šteklili na tvári.
„Ste vporiadku?“ opakovala už niekoľkýkrát.
„Myslím, že áno,“ odvetil som apokúsil sa vstať. Okamžite sa mi zakrútila hlava amusel som sa oňu oprieť.
„Mali by sme odtiaľto vypadnúť, skôr ako príde kráľovská hliadka,“ navrhol som.
„Keď ich človek potrebuje, nikdy neprídu,“ povedala žena opovržlivo „ale asi máte pravdu, čím skôr budeme preč, tým lepšie.“
Po tom, čo sme zahli za niekoľko rohov, nohy vypovedali poslušnosť amusel som sa oprieť ochladný múr jedného zdomov. Do noci zaštekal pes apostupne sa začali pridávať ďalší.
„Bývam len kúsok odtiaľto,“ naznačil som žene „hostinec Železná kotva. Došiel by som tam aj sám, ale obávam sa, že to nezvládnem“
Chápavo prikývla. Keď sme prechádzali okolo hostinského, hodil som mu na pult pár strieborných mincí. Síce nadvihol obočie, ale na nič sa nepýtal apokojne nechal ženu, nech mi pomôže do schodov. Ako väčšina tunajších obyvateľov sa naučil do ničoho sa nemiešať...
Keď sme vošli do izby, bezvládne som klesol na posteľ aokamžite zaspal.
Zobudili ma slnečné lúče predierajúce sa cez škáry vzavretých okeniciach.
Žena bola preč...
Zmätene som siahol na miesto za opaskom, kde som mal peniaze. Boli tam, ale človek nikdy nevie.
Nahmatal som si rebrá, síce to strašne bolelo, ale nevyzeralo to, že by bolo nejaké zlomené. To je dobrá správa. Zlá bola, že ma ešte stále bolela hlava. Posadil som sa na posteli azbadal na nej karafu svínom apohár. Vtom sa otvorili dvere aja som zacítil lákavú vôňu slepačej polievky. Vo dverách stála moja včerajšia známa ana podnose mala misku sjedlom ačerstvý pšeničný chlieb. Usmiala sa na mňa.
Mala na sebe jednoduché tmavomodré šaty, vlasy už mala spletené do vrkoča. Zdala sa mi ešte krajšia ako včera.
„Ešte som sa vám ani nestihla poďakovať za svoju záchranu,“ povedala, podávajúc mi drevený podnos. Okamžite som sa pustil do jedla.
Mal som na jazyku frázu typu „to bola maličkosť, hocikto iný by sa na mojom mieste zachoval tak isto“, ale radšej som sa schuti najedol.
„Volám sa Daxia,“ predstavila sa „som dcérou miestneho kupca shodvábom.“
„Tobias,“ ozval som sa prežuvajúc mäkký chlieb.
„Môj otec sa vám za moju záchranu určite odmení,“ zdôraznila „viete, tí chlapi včera vprístave, išla som domov trocha neskôr ako som mala a...“
Zasekla sa uprostred vety, očividne vrozpakoch.
„Nemusíte pokračovať,“ ozval som sa „také typy sú vkaždom meste arozhodne vás nemusí trápiť ich osud, zaslúžili si to...“
Prikývla.
„Pokiaľ ide otú odmenu,“ začala opäť. Gestom ruky som ju zastavil.
„S tým si nerobte starosti...“ Myslel som to vážne. Mala prísť včera ráno, prsteň som už predal aďalšie peniaze som momentálne nepotreboval. Načo by mi aj boli vhorách?.. Okrem toho, takto som mal ztej záchrany lepší pocit.
„Ale možno by som vám bol vďačný za informáciu,“ dodal som „Viete niečo oChráme večného osvietenia?“
Pokojný výraz jej tváre sa zrazu zmenil na ustrašený. Potom prehovorila.
„Je to miesto smrti, podľa povestí sa tam dejú hrozné veci, ak môžete, tak sa mu čo najväčším oblúkom vyhnite...“
No ato som práve nemohol...
II.
Začalo úplne obyčajné ráno veľmi významného dňa. Teda aspoň pre Rogera, ja osobne zhon rada nemám, ale preňho je táto slávnosť naozaj dôležitá. Vo všetkom sa však dá nájsť niečo užitočné. Aspoň som mala zámienku dať si ušiť nové šaty. Tie, čo nosím teraz, predsa len zmôjho pohľadu predstavujú päťdesiat rokov starú módu. Nie, že by sa nejako prevratne menila, ale predsa len som navrhla krajčírke pre mňa trocha prijateľnejší model. Spočiatku len zazerala, prečo tam nechcem mať všetky tie volániky, ťažko jej budem vysvetľovať, že elegancia je vjednoduchosti, ako profesionálka by na to mala prísť sama. Nakoniec ztoho vyšiel celkom prijateľný kompromis, kombinácia bielej ačervenej, sem tam nejaká čipka, nech ma zase až tak neohovárajú. Moju postavu obopínali dokonale ato bolo dôležité. Pri troche šťastia ich bude môcť nosiť aj moja vnučka, mám taký pocit, že by jej aj sadli...
Do miestnosti vošiel Roger aobjal ma okolo pása. Bol elegantný, usmievavý apokojný ako vždy. Jeho povaha bola pre mňa občas ako balzam. Spomínam si, že Nelly nechal iba vyhodiť zhradu (pravda po niekoľkých dňoch vo väzení). No to ja by som jej najradšej vyškriabala oči, ale na druhej strane mi vlastne ani nestojí za to...
„Si krásna ako vždy,“ začal slichôtkami „pochybujem, že dnes bude na oslave očarujúcejšia žena.“
„Ak by aj bola,“ otočila som sa vjeho náručí apobozkala ho na ústa „rozhodne nebude mať takého šarmantného partnera.“
Usmial sa...
„A čo Dien?“ spýtal sa.
„Sladko spí, ako väčšina detí vjeho veku,“ odvetila som. Napriek všetkému som to riskla sďalšou opatrovateľkou.
„Vieš, že vás obidvoch veľmi ľúbim?“ položil skôr rečnícku otázku.
Vedela som to...
Vtom sa ozvalo na môj vkus až príliš hlučné zaklopanie na dvere avošiel hlavný komorník. Na tvári mal ustarostený výraz.
„Pane,“ obrátil sa na Rogera „začínajú prichádzať prví hostia.“
„Hm, takže by sme ich mali privítať,“ pozrel Roger na mňa apotom sa obrátil na komorníka „a vy sa trocha usmejte Patrick.“
„Pane,“ pokračoval komorník „stala sa nepríjemná vec. Jeden zReptiliánov lorda Dragona vážne zranil psa lady de Boar.“
„Čože?“ vykríkla som aodstrčiac Patricka nabok som sa rozbehla dole. Brala som schody po dvoch. Zadychčaná som vyletela na dvor, kde práve členovia Rogerovej gardy zúrivo diskutovali sDragonovými ľuďmi. Roger ma dobehol oniekoľko sekúnd. Nad Nighteyesom sa skláňal jeden znašich ošetrovateľov koní asnažil sa mu obviazať pomerne zle vyzerajúcu sečnú ranu na tele. Vyzeralo to zle, vyzeralo to veľmi zle, môj čierny kríženec vlka apsa stratil už príliš veľa krvi...
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa nahnevane ľudí stojacich naokolo.
„Myslel som si, že na mňa útočí,“ bránil sa jeden zDragonových ľudí „konal som reflexívne.“
Mala som chuť mu reflexívne vraziť, ale ovládla som sa. Ak by chcel naňho Nighteyes zaútočiť, už by tu nestál, ale ležal na zemi sprehryznutým hrdlom...
„Celý tento incident ma mrzí,“ zamiešal sa do rozhovoru Carl Dragon „ak bude nutné vášho psa utratiť, škodu vám samozrejme nahradím.“
Neveriacky som naňho pozrela. Rozprával oživej bytosti akoby šlo len okus nábytku. Ale čo som vlastne od neho mohla čakať? Ten človek mal zrejme miesto srdca vhrudi chladný kus skaly.
„Carl, tvoji Reptiliáni opustia priestor vnútorného hradu aubytujú sa vkasárni,“ vyhlásil Roger „nechcem ich tu viac vidieť.“
Vďačne som naňho pozrela.
„Ak na tom trváš,“ reagoval takmer až ľahostajne lord Dragon adal svojim Reptiliánom príslušné pokyny.
„Okrem toho ťa musím požiadať, aby si všetky svoje zbrane odložil vnašej zbrojnici,“ pokračoval môj manžel rozhodným tónom „budú ti navrátené zajtra po oslave.“
„Tak to už trocha preháňaš,“ odvetil Dragon, ale odovzdal meč aj dýku kapitánovi hradnej stráže.
„Vitaj na hrade Boar,“ prehlásil vzápätí Roger, takmer ironicky...
Unavene som sa doslova zvalil do trávy, ktorá farbila okolie cestičky na zeleno-žlto. Predo mnou sa koblohe týčili Nebeské hory. Ich vrcholky sa strácali vbielych oblakoch. Zotrel som si pot zčela avytiahol poľnú fľašku svodou. Schuti som sa napil. Už len dostať sa do chrámu bude fuška. Samozrejme nebol úplne na vrchole, ale na môj vkus aj tak dosť vysoko. Od najbližšieho útesu začal fúkať silný vietor aja som vstal, aby som pokračoval vceste. Vlastne som nemal konkrétny plán, ako sa Srdca zmocniť. Dole vmeste som sa ešte skúšal ľudí opatrne spytovať na Chrám večného osvietenia. Ich reakcie boli podobné ako reakcia Daxie. Považovali ho za prekliate miesto anikto by sa tam dobrovoľne nevydal...
Vtom zneďalekého lesíka vyšla postava. Zaregistroval som toho človeka až keď už stál pár metrov odo mňa. Pravačkou som zovrel rukovať katany pripevnenej kopasku... Mal oblečený tmavý zamatový plášť. Keď si dal dole kapucňu, usmieval sa na mňa bielovlasý muž, asi dvakrát tak starý ako ja.
„Kollian Kolliar mal pravdu, ste presne na tomto mieste vtomto čase, ako to bolo predpovedané,“ išiel rovno kveci. Ani som sa nezačudoval. Bytosť, pre ktorú čas nič neznamená, si nejaké to proroctvo do budúcnosti dovoliť môže, aj keď mi nebolo jasné ako asi komunikuje stýmto mužom.
„Som Decret Cain, jeden zhlavných predstaviteľov Rádu Kollian Kolliar,“ pokračoval „a som tu, aby som vám pomohol získať Srdce Amberu.“
To je fajn. Prečo by som mu to mal vlastne veriť?
No iste, ak nevie čítať myšlienky, musí mať stouto vecou čosi spoločné, ale takisto to môže byť jeden zchlapcov, ktorých idem okradnúť alen čo vnoci zaspím vrazí mi dýku do srdca.
„Dobre, dajme tomu, že vám verím, aký máte plán?“
„Umožním vám prístup do chrámu atým aj kSrdcu Amberu, ostatné je na vás....“
„Ako to, že sa tam vyznáte?“ Myslím, že to bola celkom logická úvaha.
„Som jediný, ktorý sa Srdce pokúšal ukradnúť aprežil to,“ povedal „aj keď nie bez následkov,“ dokončil apoodhrnul si časť plášťa. Miesto ľavej ruky mal len krátky kýpeť. Ak je to pravda, obdivoval som jeho odvahu ak sa tam chcel vrátiť.
„Prečo ste chceli ukradnúť Srdce Amberu?“ opýtal som sa.
„Pretože tento artefakt môže byť vnesprávnych rukách veľmi nebezpečný.“
Zase tie dvojzmyselné odpovede...
„V poriadku, nepopieram, že sa mi pomoc zíde,“ konštatoval som „ale ak na mňa chystáte nejaký podraz, zabijem vás.“
Dúfam, že to vyznelo dostatočne drsne. Predsa len, vo vyhrážaní sa niekomu smrťou som až taký profesionál nebol. Na druhej strane, keď už na to prišlo, rovno som niekoho zabil... Žijeme vdrsnej dobe...
„Myslím, že Kollian Kolliar vybral dobre,“ povedal Decret Cain „máte okolo seba tak silnú auru, že si neviem predstaviť silu, ktorá by vás zastavila...“
Vždy si rád vypočujem dobre spravený kompliment na moju adresu.
„Týmto ste sa skonečnou platnosťou stali členom môjho tímu,“ uzavrel som našu diskusiu.
Schádzala som pomaly dole po točitých schodoch a všetky pohľady boli uprené na mňa. Priznávam, trocha som si to užívala. Na rukách som mala Diena, ktorý hltal očami všetko okolo seba. Dole sa do mňa Roger galantne zavesil a odviedol ma kstolu. Začala hrať hudba. Podala som dieťa opatrovateľke a sadla si. O chvíľu sa posadil aj zvyšok spoločnosti a sluhovia začali nosiť predkrmy na stôl.
Cisár so svojou rodinou sedel hneď vedľa nás. Jeho dvaja chlapci sa na seba ponášali na nerozoznanie, takže som ani netušila, ktorý znich je Tobiasov otec a ktorý ten zradca Vidall. Ale pri opätovnom pohľade na cisára to so mnou zase raz trhlo. Tak veľmi sa podobal na Tobyho…
Ian Gor mal problémy skryť svoju nervozitu. Neustále si podvedome siahal pravou rukou na rukoväť noža skrytého pod dlhým kabátcom. Samozrejme hradná stráž šľachtu neprehľadávala, spoľahla sa na ich slovo, že odovzdali všetky zbrane. To bola chyba… Kedy už príde ten dohovorený signál?
Harlan DeMorrissey nenútene popíjal víno a usmieval sa na svojich susedov pri stole. SDragonom túto chvíľu naplánovali do detailov, neveril, že by niečo mohlo zlyhať. Úderom šiestej spojené oddiely Dragona, Gora, Baala a jeho garda prevezmú kontrolu nad kasárňou a vtej istej chvíli sa bude vtejto miestnosti vraždiť. On sa mal postarať o cisárových chlapcov. Gor na to nemal žalúdok. Do plánu ho zatiahli len preto, že disponoval výborne vycvičenou druhou najpočetnejšou armádou v krajine. Nie však svojou zásluhou, ale vďaka svojmu predčasne zosnulému otcovi. Tých vojakov potrebovali mať na svojej strane. Situácia mohla kedykoľvek prerásť do občianskej vojny… Pokojne si nalial ďalší pohár vína a vychutnával tento okamžik. Dalo by sa povedať, že pociťoval niečo ako vzrušenie…
Carl Dragon sa snažil nerobiť prudké pohyby. Vo veste mal všpeciálnom puzdre sadu otrávených šípok, vedel, že je dosť rýchly, aby vyradil niekoľko protivníkov naraz. Vcelom sprisahaní sa považoval za kľúčovú postavu. To on dal veci do chodu a nech boli ambície Ericha Baala akékoľvek, on bude hlavným mužom vkrajine. Nech sa niekto skúsi postaviť jeho Reptiliánom…
Predstava zabitia cisárových detí Ericha Baala nejako nenadchýnala, ale ironicky to bol práve on, ktorý presvedčil skupinu, že cisárova rodina musí vymrieť od koreňov. Možnosť, že by sa jeho synovia vrátili po niekoľkých rokoch na čele armády, aby pomstili otcovu smrť ho desila. Čo však jeho spojenci nevedeli bolo, že sa mu vrámci prípravy na akciu podarilo podplatiť aj niekoľko vojakov osobnej stráže Rogera de Boar…
Kapitán hradnej stráže Rogera de Boar - Ward Ramirez cítil, že niečo nie je vporiadku. Cudzí vojaci vkasárňach sa správali až príliš disciplinovane, nevypukla nijaká šarvátka a napriek štedrej zásobe vína takmer ani nepili. Takto sa vojaci nesprávajú. Iste, cisárova garda sa bavila svojakmi grófa Vixena, ale to bolo asi tak všetko. Ostatné oddiely boli ako na ihlách. Keďže za dvadsať rokov aktívnej služby ho jeho inštinkt ešte nikdy nesklamal, zavolal si svojho zástupcu a dal vtajnosti vyhlásiť pohotovosť. Potom pripravil strelecký oddiel a poslal ho do vnútorného hradu…
Čosi bolo vo vzduchu… Cítila som to. Na jednej strane predstieraná nenútenosť, na druhej kŕčovitosť. Mám na ľudí celkom slušný odhad. Takto som si tú oslavu nepredstavovala… Stále som sa nevedela zbaviť pocitu „ticha pred búrkou.“ Ospravedlnila som sa, že idem uložiť syna do postele a vyšla sním a opatrovateľkou hore schodmi. Tam som jej povedala nech sa zamkne vizbe a za žiadnu cenu neotvorí nikomu okrem mňa a Rogera. Potom som vošla do vedľajšej miestnosti, vytiahla šerpu svrhacími nožmi a opásala si ju okolo šiat. Zahalila som sa do elegantného tmavočerveného plášťa. Možno si pomyslíte, že som jednala bláznivo, ale tá predtucha bola silnejšia ako ja a ak som sa vživote niečo naučila, tak to bolo nepodceňovať svoj inštinkt, hlavne ak máte vdome niekoho ako je lord Dragon. Samozrejme som tým nechcela Rogera znervózňovať, ale nejaké opatrenia som spraviť musela… Keď som sa znova objavila vloveckom salóniku, bolo pár minút pred šiestou.
„Toto, že je vchod do chrámu?“ pozeral som neveriacky na nenápadnú puklinu vskale.
„Tajný vchod,“ upresnil Decret Cain.
„A kam presne vedie?“ spytoval som sa ďalej.
„Myslel som, že som to povedal jasne, do chrámu.“
„Fajn, tak poďme na to,“ kapituloval som a začal sa súkať do úzkeho otvoru. Dúfal som, že nenarazím na netopiere, neznášam ich. Hneď ako som bol dnu, som vmiernom prítmí, vytiahol olejovú lampu a zapálil ju. Jej jasné svetlo vzápätí ožiarilo steny asi dva metre vysokej chodby soblúkovou klenbou. Tak toto už zaručene nebol prírodný útvar. Vdiaľke som počul pravidelné kvapkanie vody. Decret Cain sa držal tesne za mnou. Počkať, nemal by ísť skôr predo mnou? Lenže chodba bola taká úzka, že sme sa ani nemali ako vymeniť. Pre istotu som mal vpravej ruke katanu…
„Po pár metroch by sme mali dôjsť do starej obradnej miestnosti,“ informoval ma Cain.
„Mne to tu všetko pripadá dosť staré,“ kontroval som.
„Ten termín som použil preto, že sa už dlhú dobu nepoužíva.“
To som pochopil, on môj vtip však nie. Za chvíľu sme naozaj boli vpomerne priestrannej miestnosti. Položil som opatrne lampu na zem a vytiahol čutoru skvalitným vínom. Poriadne som si odpil. Možno sa vám to bude zdať zvláštne, ale bol som nervózny a práve toto ma upokojilo. Ponúkol som ju svojmu spoločníkovi a na moje prekvapenie sa bez slova napil…
„Mladý muž, to víno je snáď staršie ako ja,“ vyslovil kompliment.
Tak na tomto som naozaj nešetril…
„Dobre, aký máme plán?“ opýtal som sa po chvíli.
„Musíme sa dostať do komnaty veľkňaza. Nebude to ľahké, predpokladám, že ste dobrý bojovník, po ceste budete musieť pozabíjať pár skorumpovaných mníchov, ktorí zvyknú bývať ozbrojení a sú extrémne nebezpeční.“
Tak to je tá pravá práca vznešeného druhu, po ktorej túži každý hrdina. Mal som sto chutí sa otočiť a vrátiť sa. Spomienka na Nicole bola však silnejšia.
Takže sme sa opäť vydali do tmavej chodby. Táto už bola našťastie pomerne väčšia. Zrazu som náhle začul príšerný rev. Ozýval sa po celej chodbe. Zamrazilo ma. Rútila sa na mňa obrovská čierna chlpatá príšera. Rýchlo som podal lampáš Cainovi a chytil svoju zbraň obojručne. Bolo to niečo medzi prerasteným vlkom a medveďom…Zviera sa tesne predo mnou zastavilo a začalo ceriť ostré zuby. Akoby váhal sútokom. A potom sa rozhodol. Jeho skok sa zrazil smojou katanou, napriek tomu ma zvalil na zem. Meč mi vypadol zrúk. Holými rukami sa mu neubránim. Pravačkou som ho chytil za hrdlo, zatiaľ, čo ľavačkou som sa snažil vytiahnuť zpuzdra na opasku dýku. Jeho pazúry mi spravili na koženom brnení brázdy. Keby som ho nemal, bol by som už pravdepodobne mŕtvy. Za chvíľu som mal brnenie pretrhnuté, avšak vnasledujúcej chvíli mal netvor oddelenú hlavu od tela čistým seknutím. Decret Cain nado mnou pokojne zvieral moju zakrvavenú katanu.
„To ste sa naučili v kňazskom seminári, otče?“ spýtal som sa keď som vstával.
„V armáde,“ odvetil stručne a vrátil mi môj meč. Kto znás tu je potom bojovník?
„Spomínali ste skupinku zle naladených mníchov, ale toto bolo predsa len čosi iné,“ neodpustil som si sarkastickú poznámku.
„Takéto beštie som už raz videl, ale bolo to už dávno,“ konštatoval kňaz „ich šľachtenie sa prieči prírode. Toto miesto je ešte skazenejšie ako som si myslel.“
Pohli sme sa ďalej a po krátkej chvíli sme došli do ďalšej miestnosti. Náhle ztmy ďalšej chodby vystúpili niekoľkí muži mieriac na nás kušami. Boli to lacné hračky spresným dostrelom maximálne desať metrov. Nás delila asi polovica tej vzdialenosti.
„Odhoďte zbrane!“ zavelil jeden znich.
A zrazu sa rozpútalo peklo…
Prekvapene som zistila, že som takmer nestihla zareagovať dosť rýchlo. Ian Gor sa odzadu priblížil kcisárovnej a bodol ju dýkou do chrbta. potom sa udialo viac vecí naraz. Cisár zrazil päsťou Gora kzemi, Dragon hodil šípku do grófa Vixena, ktorý okamžite padol mŕtvy na červený koberec. DeMorrissey vytiahol krátky meč a zahnal sa na jedného zcisárových synov. Tento pohyb nedokončil, pretože to už som mala dole plášť a zmojej ruky vyletel prvý nôž práve týmto smerom. DeMorrissey sa zapotácal, ale môj druhý pokus ho definitívne poslal kzemi. Potom mi tesne popri hlave preletela jedna zDragonových šípok a zabodla sa do omietky za mnou. Erich Baal mal vruke dve dlhé dýky… Proti nemu sa postavil neozbrojený Roger. Zbláznil sa?
Avšak, čo bolo ešte horšie, Rogerova stráž síce zareagovala rýchlo, ale úplne nečakane. Ako prvý im padol za obeť Tarnak Vixen, syn grófa Vixena a keby sa nezačali smerom od terasy sypať šípy práve na nich, boli by nás určite zmasakrovali. Strelecký oddiel kapitána Ramireza dorazil práve včas.
A toto všetko sa odohralo vpriebehu minúty…
Niečo také, ako útok, ktorý vnasledujúcich sekundách predviedol Roger by som od neho vživote nečakala. Vlastne som takýto spôsob boja ešte nikdy nevidela. Vyskočil do vzduchu, tam spravil otočku o stoosemdesiat stupňov a využijúc rotáciu kopol Ericha Baala priamo do hrude. Baal sa zapotácal a stratil rovnováhu. Roger mu vnasledujúcej chvíli podrazil nohy a bleskovým pohybom ho pripravil o jednu zjeho zbraní. Len o pár sekúnd už jej rukoväť vytŕčala ako zlovestný kríž zBaalovej hrudi… Vtej chvíli ho zasiahla jedna zDragonových šípok. Aj keď zranenie nevypadalo vážne, Rogera zložilo. Vtej chvíli bol už Ian Gor mŕtvy, cisár ho zabil holými rukami… Spôsob akým to urobil ani nebudem popisovať. Stačí povedať, že sa mi pri spomienke na to dvíha žalúdok…
Na lorda Dragona mierili naraz traja ľudia Ramirezovho oddielu strelcov. Pustil šípky na zem a dal ruky nad hlavu. Vtej chvíli som už bola pri Rogerovi a snažila sa ho prebrať.
Dýchal, bol však vbezvedomí…
Predsa nie je možné, aby sa to skončilo tu a takto… Samozrejme, keďže som bol priviazaný o obradný oltár a mal som byť za chvíľu obetovaný temným bohom, moje vyhliadky neboli práve najlepšie. Ak Kollian Kolliar vidí do budúcnosti, prečo ma poslal na istú smrť? Vošiel veľkňaz so svojimi pomocníkmi a pred sebou postrkoval Decreta Caina. Jeden zjeho ľudí naňho neustále mieril kušou.
„Nemal si sa vracať braček,“ oslovil ho „pretože dnes už tvoj život neušetrím a namiesto ruky ti odseknem hlavu…“
Cain mlčal. Spomenul som si na svojho strýca Vidalla. Vakom to žijeme svete, keď sa súrodenci vzájomne nenávidia?
Keď som sa lepšie prizrel, zbadal som Srdce Amberu. Veľkňaz ho mal zavesené na hrubej retiazke okolo krku. Ešte ju tak dostať ztoho krku dole, najlepšie aj shlavou…
Veľkňaz vytiahol spoza opasku veľký zakrivený nôž. Tušil som na čo sa ho chystá použiť. Nicole, moje posledné myšlienky budú patriť tebe…
A zrazu sa prihodilo čosi nečakané. Decret Cain, napriek svojmu veku, spravil bleskový premet vzad, odraziac sa od svojej jedinej ruky a jeho nohy knokautovali mnícha, ktorý naňho mieril. Ten pustil kušu a kým sa ostatní spamätali, Cain ju zobral zo zeme mieril ňou na veľkňaza. Bola to neuveriteľná blesková akcia.
„Rask, rozkáž svojim ľuďom, nech zložia zbrane,“ oslovil ho „vieš, že som rýchlejší ako oni.“
Veľkňaz viditeľne zbledol a gestom ukázal mníchom, aby sklopili kuše.
„A teraz prikáž, nech ho odviažu,“ dával ďalej pokyny. Za chvíľu som bol voľný.
„Odtiaľto sa nedostaneš,“ prehovoril veľkňaz ksvojmu bratovi, ale hlas sa mu viditeľne triasol.
„Ale dostanem, ak ťa použijem ako živý štít,“ usmial sa Cain a obrátil sa na mňa „Ideme?“
Pristúpil som kjednému zkňazov a zobral mu zruky moju katanu.
„Toto si sdovolením beriem naspäť,“ utrúsil som poznámku a začal strategicky ustupovať smerom kuCainovi.
Cúvali sme smerom kdverám, pričom Cain stále mieril na svojho brata. Otvoril som masívne dubové dvere do veľkej osvetlenej chodby. Keď som ich za nami zavrel, strhol som veľkňazovi retiazku so Srdcom Amberu zkrku…
„Kade teraz?“ pozrel som na Caina.
„Za mnou,“ odvetil a rýchlo pred sebou postrkoval svojho brata. Ja som mu zatiaľ kryl chrbát. Nechcelo sa mi veriť, že by to šlo tak hladko. A môj inštinkt ma vzápätí nesklamal. Šíp vyletel zneznámeho smeru a zasiahol Caina do pravého pleca. Pustil kušu. Vtej chvíli som však už mal čepeľ katany priloženú khrdlu veľkňaza.
„Ešte jeden podobný hrdinský kúsok a prisahám, že ho podrežem,“ zakričal som a obrátil sa na Caina. „Ste vporiadku?“
„Prežijem to,“ povedal sarkasticky, ale bolo jasné, že kušu už vruke neudrží. Jeho rana však našťastie veľmi nekrvácala. Potom sa už nikto ďalší o nič nepokúsil, až kým sme nedošli k vstupnej bráne. Bola otvorená. Vmomente, keď som vyšiel zchrámu a oslepili ma slnečné lúče, ma veľkňaz silne udrel lakťom do brucha. Prehol som sa vo dvoje, ale reflexívne som švihol katanou a veľkňaz šiel kzemi so smrteľnou sečnou ranou…
„Tak a teraz sme mŕtvi,“ skonštatoval Cain.
III.
To, že sa jednotky sprisahaneckých šľachticov pokúsili o vzburu vkasárni som sa dozvedela až neskôr. Ich snaha však bola už na začiatku zlikvidovaná ľuďmi kapitána Ramireza. Vpodstate tam nedošlo takmer knijakým stratám na životoch. Lord Dragon bol uväznený a čakala ho poprava. A práve to je to zvláštne, som si istá, že táto vzbura sa vpredošlej časovej línii neodohrala, to by som o nej naisto počula. Môj život sa vyvíjal inak ako život mojej starej mamy. Stále o nej musím uvažovať ako o úplne inej osobe… Avšak toto všetko bolo momentálne druhoradé. Sedela som pri Rogerovej posteli, držala ho za ruku a v duchu sa modlila za to, aby prežil.
Otvoril oči a pokúsil sa o úsmev.
„Niečo by som zjedol,“ povedal nečakane.
„Doktor to neodporúča,“ odvetila som „vlastne podľa neho by si už nemal ani žiť. Tá šípka bola otrávená.“
„Všetci vnašej rodine sú voči väčšine jedov imúnni,“ vysvetlil mi.
Tak o tom som tiež niečo vedela…
„Ale ako je to možné?“ opýtala som sa.
„Miláčik, to je rodinné tajomstvo,“ povedal sprisahanecky.
„Som predsa tvoja manželka,“ namietla som.
„To je síce pravda a ja ťa nadovšetko milujem, ale tiež ti nemusím povedať úplne všetko, aspoň nie naraz.“
Akoby som počula seba…
Naklonila som sa knemu a nežne ho pobozkala. Potom som mu pošepla do ucha:
„Však ja to zteba dostanem…“
Decret Cain sa predo mňa postavil vo chvíli, keď zchrámu vyleteli prvé šípy. Tým mi zachránil život. Ako skamenený som tú scénu pozoroval. Chytil ma rukou za plece a vsmrteľnom kŕči vyriekol:
„Utekajte, utekajte vy blázon!“
Potom padol mŕtvy kzemi.
A vzápätí som bežal o život…
Nepotknúť sa, neobzrieť sa, nejako to prežiť…
Bola to cesta strmým kopcom priamo dole.
Počul som svišťanie šípov a ďakoval Bohu, že ich kuše nemajú účinný dostrel.
Srdce Amberu som pevne zvieral vpravej ruke.
Bol som si istý, že ma prenasledujú…
Neviem ako dlho som bežal…
Došiel mi dych, zahmlilo sa mi pred očami a musel som spomaliť.
Obzrel som sa a nikoho som nevidel…
Žeby som ich striasol? Nepoľaviac vpozornosti som niekoľkokrát pre istotu zmenil smer. Potom som zastal vhustom lese a konečne si oddýchol. Dokázal som to, nemohol som tomu uveriť. Čakala ma však ešte náročná cesta kportálu…
„Kruh sa uzavrel,“ povedal Kollian Kolliar…
„Teraz splň svoju časť dohody!“ trval som na svojom. Cesta kportálu mi trvala zopár dní, avšak zvládol som ju bez väčších komplikácií.
„Skôr ako ti otvorím bránu kNicole ti však musím oznámiť, že podľatvojho lineárneho chápania času sa nachádza vdobe, keď si ty ešte nebol na svete…“
„Nezáleží mi na čase, chcem byť tam, kde je ona,“ začínal som už byť trocha nervózny.
„Nech sa tak stane,“ vyriekol Kollian Kolliar „nájdeš ju na hrade Boar.“
Vtej chvíli sa portál otvoril…
Podviedol ma…
A došlo mi, čo myslel tým uzavretým kruhom. Nicole ako manželka Rogera de Boar. Napriek tomu sa sňou musím stretnúť. Musím, pretože nemôžem a nechcem žiť bez nej.
Pod rúškom noci sa mi podarilo preliezť hradby, nemôžem sa predsa nechať oficiálne ohlásiť u jej manžela. Našťastie mám talent na to niekam sa nepozorovane dostať. A stálo pri mne aj šťastie, sedela vdrevenom altánku na záhrade. Keď som zazrel jej tvár vmesačnom svetle, moje srdce začalo biť ako šialené. Čo jej vlastne poviem?
Keď ma uvidela, poriadne to s ňou trhlo…
„Toby, ty žiješ?“
Nedivím sa, že bola prekvapená. Zjej pohľadu sme sa nevideli jeden a pol roka. Avšak skôr ako som začal čokoľvek vysvetľovať, som pocítil spontánnu potrebu ju objať. A ten moment, tá chvíľa šťastia bola presne tak dokonalá, ako som si ju predstavoval…
Potom som jej vstručnosti vylíčil svoj príbeh…
Keď som dorozprával, mala oči plné sĺz.
Pomaly jej stekali po tvári…
Jej pohľad mieril kamsi do neznáma…
„Nicole, nájdeme si miesto, ďaleko odtiaľto, budeme tam len my dvaja…Budeme spolu,“ navrhol som náhle. Pomaly ku mne obrátila zrak.
„Nemôžem ísť stebou. Neopustím svoje dieťa. Nikdy! A neopustím ani Rogera.“
Mal som pocit, akoby som sa začal prepadať do priepasti…
„Nicole, milujem ťa.“
„Aj ja teba a vždy ťa milovať budem. Je to pre mňa strašne ťažké, ani si nevieš predstaviť, ako ma bolí, keď ti hovorím tieto slová. Ja však už nie som tá istá osoba, ktorá pred rokom a pol prešla portálom.“
Pre mňa to bolo len niekoľko dní…
Kollian Kolliar, nenávidím ťa!
„Ale, sama si mi vravela, že tvoja stará mama sa záhadne krátko po pôrode stratila. Nie je to presne to, čo sa má stať? Spomeň si na Arkusove slová o Olamfore. My dvaja patríme ksebe!“
„Tobias, prosím ťa, netráp ma,“ vravela stále vzlykajúc „nijaké osudové predurčenie mi neprikáže, aby som sa vzdala svojich zásad. To by som stratila sama seba a my dvaja by sme nikdy nemohli byť šťastní.“
„A keby sme tvojho syna zobrali so sebou? Vychoval by som ho ako vlastného..“
„Patrí sem a ja tiež. A stále zabúdaš na Rogera. Mám ho rada zcelého srdca. Viem, že sa ti to môže zdať zvláštne, milujem aj teba, ale tak to už jednoducho je.“
„Želal by som si, aby sa veci vyvinuli úplne inak,“ povedal som takmer už rezignovane.
A vtedy mi došlo, že som túto ženu stratil.
Ani neviem ako, ani neviem prečo som sa o pár dní ocitol vpuntskej džungli pred obeliskom. Môj život mi prestal dávať zmysel. Bol som sklamaný, deprimovaný a pociťoval som veľkú krivdu. Vytiahol som katanu a zcelej sily zaťal do čierneho mramoru predo mnou. Do toho úderu som vložil celé svoje zúfalstvo.
A môj meč sa zlomil.
„Toto si chcel?“ vykríkol som a zviezol sa bezradne na kolená. „Prečo si ju musel preniesť portálom o päťdesiat rokov do minulosti? Musel si vedieť, čo sa stane…Prečo si ju nepreniesol do tejto chvíle?“
Zrazu som sa trocha upokojil a zamyslel nad svojimi vlastnými slovami. Ak Srdce Amberu existuje osobitne vkaždom čase, prečo by nemohla vinom čase existovať Nicole, ktorá len vtejto chvíli prechádza portálom po alfansko-lombarskej bitke?
Vtej chvíli sa portál za hlasných zvukových efektov otvoril, modrá žiara ma na chvíľu oslepila a ja som si šokovane uvedomil, že ním prechádza osoba…
Nicole mi vyčerpane klesla do náručia.
Pevne som ju držal, rozhodnutý ju už nikdy nepustiť…