Poviedky od neznámych autorov

Boris Vigaš - Heydrichiáda "Chceme, aby ste zabili Heydricha." Samozrejme som nevedel o kom môj zamestnávateľ hovorí, ale bol som si istý, že potrebné podklady obdržím v pravý čas. Sedeli sme v mojej kancelárii a popíjali víno priamo z Napoleonových skladov. Doviezol som si ho z mojej poslednej výpravy. Pracovať pre temporálnu políciu má aj svoje výhody. "Čas a miesto?" spýtal som sa rutinérsky. "2. svetová vojna, Protektorát Čechy a Morava, malý štátik v strednej Európe…" "Viem kde to je," kontroval som vzápätí "moja manželka Klára mala predkov v Čechách. Prečo je potrebné ho zabiť?" Samozrejme, ten človek musel byť už niekoľko storočí mŕtvy, ale v našom fachu je aj minulosť budúcnosťou. "Jeden z našich agentov, ktorý pracuje v roku 1942 zaznamenal kvantový posun, aký nastáva, keď sa vytvára alternatívna história. Po porovnaní svojich vlastných historických záznamov a priestorovom lokalizovaní javu, nám poslal správu. Preskúmali sme ju a overili konfrontáciou s ostatnými agentmi, ktorí pracujú ešte hlbšie v minulosti. Dospeli sme k jednoznačnému záveru, že od roku 1942 žijeme v alternatívnom svete." "A ten Heydrich je kľúčová postava posunu?" "Áno, v roku 1942 bol ríšsky protektor na území ovládanom nacistickým Nemeckom. Podľa nášho agenta naňho 27. mája 1942 spáchali atentát, ktorý sa podaril. Avšak podľa našej histórie bol tento atentát neúspešný a Heydrich ostal protektorom až do roku 1945. Potom sa stratil a izraelská tajná služba ho objavila v Južnej Amerike až v roku 1963." "Takže nám niekto zmenil históriu." "Presne tak. Samozrejme naše prvé podozrenie padlo na Priateľov Tretej ríše. S istotou vieme, že majú minimálne jeden ilegálny časový modul." O Priateľoch Tretej ríše som prvýkrát počul, keď sa pokúsili vytiahnuť Adolfa Hitlera z jeho bunkra v roku 1945, tesne pred tým, ako spáchal samovraždu. Vtedy sa tam teleportovali dvaja členovia organizácie. Avšak ich Vodca sa nechoval práve tak, ako by čakali. So slovami: "Mňa nedostanete, vy prekliati americkí špióni," po nich začal strieľať. Jedeného na mieste zabil a druhého ľahko zranil. Práve ten druhý "priateľ" rýchlo naštartoval modul a zmizol aj so svojim mŕtvym druhom. Pri druhom prenose sme ho už mali zameraného a chytili sme ho. Žiaľbohu, v momente, keď sme ho vytiahli z modulu, tento zmizol. Bol nastavený na automatický preskok do iného času. Odpil som si z vína a pohodlnejšie sa uvelebil v kresle. Šéf pokojne pokračoval ďalej. "Atentátnici boli dvaja, Jozef Gabčík - Slovák (táto národnosť mi nič nehovorila) a Ján Kubiš. Keďže Gabčíkovi sa pri atentáte zasekla pištoľ, je osobou, na ktorú sa musíme zamerať Kubiš. Ten protektora zabil pumou. Ibaže podľa našich historikov sa Ján Kubiš atentátu vôbec nezúčastnil. Myslíme si, že sa ho Priateľom Tretej ríše podarilo nejako eliminovať, ibaže nevieme kedy a ako. Je potrebné, aby ste ho nahradili, Dylan." "Inými slovami sa budem musieť naučiť zaobchádzať so zbraňami z 2. svetovej vojny." "Nielen to, ako vždy prejdete kompletným tréningom, kde získate základné jazykové a geopolitické znalosti. Potom začneme s počítačovými simuláciami. Pokúsime sa, aby atentát prebiehal presne tak, ako pôvodne mal." "A nebolo by ľahšie pokúsiť sa dolapiť pri čine Priateľov Tretej ríše. Ak to vôbec boli oni." "Skúšali sme to, samozrejme v rámci našich možností, ktoré ako viete, nie sú neobmedzené. Náš človek sledoval Kubiša od 25. mája 1942. Avšak v deň atentátu sa mu stratil bez toho, že by niečo spozoroval." "Bol označený?" "Áno, počítač jeho signál ukazoval celé dva dni úplne jasne. A zrazu zmizol signál aj Kubiš, akoby sa rozplynul. Nezachytili sme v tom čase ani nijaký temporálny skok a to je znepokojujúce." "Nechce sa mi veriť, že Priatelia majú technológiu, ktorá je dokonalejšia ako naše senzory." "Či tak, alebo tak, rozhodli sme sa pre plán B." "Asi sa budem musieť podrobiť kozmetickej úprave zovňajšku," zamyslel som sa nahlas. "To rozhodne a ďakujem Dylan," potriasol mi rukou šéf, dopil pohár a vstal. "Mimochodom," zastavil som ho na odchode "ako ten Kubiš skončil?" "To vás nemusí trápiť," usmial sa šéf "vytiahneme vás odtiaľ pár minút po atentáte. To, že jedného z atentátnikov nechytia je odchýlka v histórii, ktorú si môžeme dovoliť." Keď som otvoril dvere svojho bytu, ihneď som zacítil, že Klára pečie jahodovú tortu. (moju obľúbenú) Ale bol som si istý, že nemám nijaký sviatok a nie som ani jedným z tých, ktorí by zabudli na výročie sobáša, či zásnub. Na druhej strane, Klára je spontánna žena, možno mi len chce spraviť radosť. Klára veselo vyplávala z kuchyne s tortou na tácke v ruke. "Zlatko, si majstrom presného načasovania," usmiala sa na mňa a pobozkala ma. "To vieš, pracovná deformácia," odvetil som a prstom som prešiel po poleve torty. Potom som ju ochutnal. "Vynikajúca…Má toto milé prekvapenie aj nejaký dôvod?" "Okrem toho, že som tehotná o žiadnom inom extra dôvode neviem," reagovala Klára a vychutnávala si moju reakciu. "To je úžasné," zvolal som, zobral jej tortu z ruky, opatrne ju položil na stôl a až potom som ju objal. V sekunde sa mi v hlave prehádzali priority. Budem otcom… Došľaka a práve teraz musím na tú extrémnu misiu… Ale práca je práca… Uvedomil som si, že som Kláre nepoložil tú obohratú otázku "A si si istá?". Ale keď už urobila tú tortu, asi si istá bola. V noci som sa zobudil. Klára pravidelne dýchala vedľa mňa a osvetľovala ju nočná lampa z ulice. V tom svetle bola nádherná. Spokojne som zaspal. Ráno som Kláru ubezpečil, že moja služobná cesta nebude trvať dlhšie ako dva dni. Samozrejme išlo o jej čas, ja vo výcvikovom tábore strávim mesiac, avšak po misii ma prenesú do času o 48 hodín od chvíle odchodu. "Keď sa vrátiš, pôjdeme sa do mesta pozrieť na kočíky…" "Na to sa celkom teším," pobozkal som ju na rozlúčku. Podrobne som si prečítal správu Frederika Smitha, nášho agenta z roku 1942 a začal som s prípravami. Základy českého jazyka som si osvojil pomerne rýchlo. No, aby som sa zbytočne nevyťahoval, keď máte ten správna tréning stimulovania mozgovej činnosti, nie je to zas až taký zázrak. Do historických súvislostí som sa dostal tiež bez problémov (dejiny sú moje hobby a vlastne aj práca). Naučil som sa ovládať ručné zbrane a výbušniny z 20. storočia. Po troch týždňoch ma prišiel pozrieť šéf. "Tak Dylan, ako sa vám darí?" "Rád tě vidím, ty zatracenej parchante." "Robíte pokroky," pokúsil sa šéf o úsmev "aj keď som tej vete vôbec nerozumel." "Prišli ste si iba poklábosiť, alebo niečo potrebujete?" Šéf zdvihol obočie v geste údivu. Rozhodol som sa opustiť svoju rolu a prepnúť sa opäť na Dylana. "Mám pre vás zlú správu. Zmizol nám jeden časový modul." "Myslíte, že Priatelia majú spojenca v našej organizácii?" spýtal som sa. "Inak si to neviem vysvetliť, ale dávalo by to zmysel. Naše najnovšie moduly majú tak dokonalé maskovanie, že nezanechávajú temporálnu stopu. Ak sa im takýto kúsok podaril aj v našom pôvodnom vesmíre, vysvetľuje to dôvod, prečo sme ich nemohli lokalizovať. Samozrejme, možno tá krádež s vašou misiou nesúvisí, ale chcel som vás o tom informovať. Nemusím vám zdôrazňovať, že táto informácie je prísne tajná." "Rozumiem, napriek tomu si myslím, že by sme mali postupovať podľa plánu." "Mám taký istý názor," povedal šéf a rozlúčil sa. 27. máj 1942 - Praha Ján Kubiš kráčal po ulici držiac v ruke aktovku. Napriek tomu, že bolo teplo, mal oblečený plášť. Poobzeral sa okolo seba a zahol do brány. Po tom, čo otvoril masívne drevené dvere, ho čakalo prekvapenie. Uvidel sám seba. To nie je možné. Jeho dvojník čosi držal v ruke a teraz tou vecou naňho mieril. Nihilátor bol nastavený na maximum. Kubiš nemal nijakú šancu, rozplynul sa mi pred očami. Rýchlo som naskočil do modulu, ktorý som pred dvomi týždňami ukradol a nastavil nové súradnice. Modul, ktorým som sem prišiel, a ktorý bol zameraný agentmi temporálnej polície, som už nehodlal použiť. Strhol som si z tváre masku a vyrazil som… 26. máj 1942 - Londýn Agent Frederik Smith sa vracal domov z večernej prechádzky. Na hlave mal klobúk a v ruke čierny dáždnik s vyrezávanou rukoväťou. V Londýne je predsa len istejšie si zobrať dáždnik. V momente, keď vstúpil do zorného poľa môjho ďalekohľadu, som vypálil ranu z ochrňovača. Mieril som na hruď. Agent Smith sa chytil za srdce a padol na zem. V diaľke som počul ženský výkrik. K miestu nehody sa začali zbiehať ľudia. Vedel som, že každý lekár v tomto čase môže konštatovať len jediné - srdcový záchvat a smrť. Rok 2428 - byt Dylana a Kláry Westmorovcov V momente, keď som sa zhmotnil v našej obývačke, mala už Klára pobalené veci. Naskočila ku mne do modulu a ja som spravil posledný skok, na začiatok 21. storočia, severoamerický vidiek. "Zlatko, stále z toho nemám najlepší pocit." "Ver mi, nebola iná možnosť," pobozkal som ju "spravil som to pre nás." "Verím ti, ale nechcem vedieť podrobnosti." EPILÓG Časový modul som zničil. Žijeme s Klárou a deťmi Davidom a Jenny na farme v nemenovanom štáte USA. Susedia nás majú radi, aj keď tí najbližší bývajú pol míle ďaleko. Ešte však ostáva odpovedať na jednu otázku. Prečo som to spravil? Došlo mi to hneď prvý deň tréningu na túto misiu. To ja som vytvoril alternatívnu históriu. Priatelia Tretej ríše s tým nemajú nič spoločné. Musel som to urobiť. Predkovia Kláry prežili celé 20. storočie v českej dedine Lidice.